My z praxe vs. tendenčný fotograf – publicista
Rozhodol som sa niečo napísať. Nepatrím do skupiny ľudí, čo píše zdĺhavé články. Proste to nie je moje hobby ani práca. Okrem tých pár reportov, ktoré som napísal po ME či MS, bude tento článok výnimkou.
Istým pánom, menom Igor Kopček a jeho médiom EASTLABS.sk, sme niekoľko rokov zaplavovaní množstvom fotografií, reportov, informácií a článkov. Vďaka sociálnym sieťam tu vznikol veľký mediálny priestor pre nás všetkých, ako prezentovať seba, či svoju prácu, záujmy, úspechy a názory. Je to otvorené médium pre každého z nás. Kde si každý môže písať a uvádzať čo len chce. Avšak tu vzniká priestor aj pre klamstvá, faloš a zavádzanie. Týmto článkom chcem poukázať práve na to.
K železu ma doviedol môj otec, ktorý mi bol od začiatku vzorom a je mi ním dodnes. Málokto vie, že v roku 1975 sa stal majstrom Slovenska v kulturistike mužov. Na súťažných pódiách stál s mnohými pretekármi, no k najznámejším z nich patril rozhodne Alois Pek. Mohol by som tu písať o tom viac, ale to nie je zmyslom tohto článku. Snáď možno inokedy. Jedno je isté, že my tu v Gemerskej oblasti máme veľmi silné korene kulturizmu na Slovensku. Áno, tak sa tomu tu hovorilo. Kulturizmus. Vyrástlo tu mnoho úspešných kulturistov. Dokonca mám o tom hrubú kroniku, ktorá s určitosťou patrí medzi cennú raritu na Slovensku. Mená ako Ľudovít Hrinko, Ladislav Rabely, Prokopovič, Peter Molnár, Dušan Ďubek, Adam Cibuľa, Jaroslav Benčík a mnoho dalších, sú v nej navždy zapísané. Čo chcem tým povedať? Toto je ten základ, na ktorom som vyrastal a začal uvažovať o súťažení. Byť úspešný ako oni. Základ z praxe. Základ, ktorý s odstupom času vo vás vytvorí vášeň pre tento šport. Vášeň, ktorej sa oddáte natoľko, že vaše smerovanie zasiahne aj vašu prácu. Prácu, v ktorej svoje vedmosti a skúsenosti môžete odovzdávať ďalej. Práca, ktorá sa pre vás stane zmysluplná. Naplní vás šťastím, tak ako to bolo počas vašej súťažnej kariéry. A to sme poväčšine my tréneri a prevádzkovatelia vlastných posilňovní. Mená ako Peter Uríček, Boris Mlsna, Ľubomír Matejíčka, Ľubomír Hečko, Dušan Ďubek, Milan Čížek, Peter Kokoška, Stanislav Januška, Jozef Andreja, Andrej Hlinka, atď. Všetkých nás spája jedno a to isté. Vášeň z praxe. Nezávisle aj od toho, či máme niekedy iný názor alebo pohľad na vec. Trénujeme klientov, pretekárov, ale aj vychovávame mládež. Vytvárame osvetu pre ich správny životný vývoj a vývin a postoj k športu. Mládež, ktorá tvorí základ pre náš šport a mnohokrát aj pre iné športy. Čo tým chcem povedať? Fotograf – publicista, ktorý sa tomu venuje 40rokov ako spomína, pritom sám má 55…, ale dobre, nechajme to. On tomu nikdy nemôže porozumieť. Vidí veci len z toho svojho uhla. Z uhla ako divák. Ako divák na futbale, ktorý sleduje hru ale mnohokrát jej ani nerozumie, pretože futbal ani poriadne nehral. Tak len kričí a kritizuje. Či na rozhodcu, trénera, alebo aj futbalistu. Postupne s odstupom času si v tom nájde svoju vášeň. Nik mu za tie roky neoponuje a keby aj, tak ho ihneď dá do autu. Veď kto by ho už len kritizoval za fotku, maximálne ak je rozmazaná, ale za komenty, reporty či články to už môže každý. Popravde, poznám mnoho pretekárov, o ktorých sa zmienil posmešne, alebo len okrajovo. Avšak oni sa mu báli oponovať v obave, že sa im to vypomstí a fotografie budú mať nie dobré, alebo vôbec žiadne. Pre takéhoto fotografa – publicistu je kritika len zlo, zlo ktoré v ňom vyvoláva hnev. Na čo chcem týmto poukázať? Kritikou som bol ja v tomto športe od začiatku vychovaný. Kritikou otca ako trénera a potom ďalšími trénermi. Ivanom Haviarom, Petrom Meškom aj súčasným trénerom Štefanom Havlíkom. Kritiku som sa musel naučiť prijať a hlavne pochopiť, že len vďaka nej som sa dokázal vždy zlepšovať. Bez nej by som zostal na mŕtvom bode a nikam sa neposunul. Mená ako Pavol Jablonický, Jaroslav Horváth, Štefan Havlík, Marián Čambal, Rasislav Solár, Andrej Mozoláni, Tomáš Tabačiar, Igor Kočiš , Peter Tatarka, Adam Cibuľa, Vladimír Holota, Tomáš Smrek, Martin Sagan, Július Gaal, Jan Soták, Filip Olšavský, atd., všetci sa museli naučiť kritiku prijať. Kritizovať pritom môže samozrejme aj fotograf, ale tu to končí. Fotograf – publicista je vždy len divák. Áno, môže mať rokmi skúsený pohľad, ale stále to nie je priama skúsenosť z praxe. Ozaj. Kládol si niekto z vás otázku, ako tento fotograf môže niekoho vôbec trénovať? Dodnes nemá osvedčenie trénera. Tak ako je to možné? Ako je možné, že sa tak prezentuje, že mnohých už trénoval, či dokonca im pomohol doladiť formu? Čo tým myslí? Doladiť formu. Žeby ako nastaviť tie správne „doplnky“? Poďme ešte ďalej. Ako je možné, že takýto „svetový guru“, tréner toľkých zvučných mien, nemá žiadny videozáznam, či fotodokument, ako ich trénuje? Normálne v teplákoch cvičí a dopomáha im. Robím im sparinga. Vysvetľuje techniku a princípy tréningu. Čo je v skutočnosťi vlastne za tým? Nezdá sa vám to akosi čudné? Čo za tým schováva? Uvediem ďalšie možné vysvetlenia divného sa správania. Tento fotograf ako rekciu na moju prácu, kde sa venujem deťom, ma v poslednom článku označil za divného priam úchylného, že sa v mojom veku venujem trénovaniu detí a že on už vo svojom veku to robiť nemôže. To fakt? Toto je ten dôvod? Prečo si vlastne minulý rok založil vlastný oddiel Fitness škola – Vranov nad Topľou? Pre koho je ten oddiel? Kto bude trénovať a venovať sa pretekárom, keďže on nemá na to certifikát? Čo je to za oddiel, ktorý nemá vlastnú prevádzku-gym, či niečo ako telocvičňu v prenájme? Veď to je „schránkový oddiel“. Oddiel ako spoločnosť vedená na Cypre. Za akým účelom? Len na dotácie? Vie on vôbec na aké účely a za akých podmienok je možné dostať dotáciu na oddiel? Klame a zavádza, keď píše, že dotácia od štátu nám klikne na osobný účet. Je to účelové klamstvo. Jeho vety sú tendečné a účelovo vykonštruované za účelom zavádzať verejnosť. Vyhovára sa, že sa len pýta, že len informuje a čaká kto podá oznámenie. Tvrdí, že jeho zaujíma len talentovaná mládež od 18 rokov. Aha. Takže takto to je. My nech prijímame do oddielov deti, vychovávame ich, motivujeme. Ozaj motivovať nakoniec len my vieme. My, čo máme takú športovú kariéru za sebou, ale on? Akú ma on športovú kariéru? Žiadnu. Preto motivovať nevie. Preto nedokáže urobiť ani len nábor. Viete si predstaviť, že zaklope na dvere riaditeľke základnej školy: „Dobrý deň, ja som fotograf Igor Kopček a chcel by som u Vás spraviť nábor detí do môjho fitnes oddielu“? Viem si živo predstaviť ten pohľad riaditeľky na neho, ako stojí vo dverách a pýta sa to.
Vrátim sa ale k podstate veci. Takže my tréneri odvedieme tú najťažšiu prácu, plnú veľkej zodpovednosti a trpezlivosti, po ktorej si on potom vyberie, alebo skôr vyhliadne talent a následne ho osloví. Toto presne robí. Nasľubuje mu propagáciu a skvelé články. Ostatné poznáte. Bez týchto našich oddielov by nebol žiadny výber a nechať mladých len tak napospas náhodnému vývoju nie je riešenie. Talent sa len tak nerodí v dnešnej dobe v pôrodnici, ale u nás v telocvični, či vo fitnes centre, pod našim vedením. Odmietam akékoľvek zákerné obvinenie od človeka, ktorý v kulturistike nič nedosiahol, nebol úspešný a stal sa len fotografom a alternatívnym novinárom bez nestrannosti, objektivity a vlastných skúseností. Človeka, ktorý sa nevie zmieriť s tým, že naviac nemá, ako byť stále fotografom či publicistom.
Fotografa – publicistu poznám dlhé roky a ničím pozitívnym ma nikdy neprekvapil.
Roland Brosman